Zverejňujeme príbehy, ktoré nám poslali ľudia do emailu. Ak by ste sa chceli podeliť so svojou skúsenosťou, prečo ste nešli na potrat, pošlite nám do emailu na info@pravonazivot.sk
Tu nájdete aj príbehy žien zo zahraničia, ktoré na potrate boli a ich dojmy dnes. Tu sú príbehy žien v knižke Miriam prečo plačeš, ktorá vyšla v slovenčine. Jej českú verziu si môžete stiahnuť tu.
Pomoc pri vyrovaní sa s potratom nájdete aj na tejto stránke Ráchelina vinica.
Napísala jej svokra. Moju nevestu jej prvý chlapec oklamal a opustil ju tehotnú. Ona si dieťatko nechala, porodila ho a zostala tak slobodnou matkou napriek tomu, že jej ubližovali, ako napríklad že má decko bez otca. Náš syn si ju vzal za manželku aj s jej synom,jej syna hneď po sobáši adoptoval a dal mu svoje meno, takže si už nik nemohol vyplachovať svoje jedovaté sliny tým, že je pankhart bez otca, že nemá otca a podobne. Naša nevesta sa zachovala čestne, postavila sa priamo k problému, ktorý nastal a riešila ho zodpovedne a čestne. Všetka česť jej a aj nášmu synovi, že si vzal cudzie dieťa k srdcu a staral sa o neho ako o pokrvného. Jeho otec bol rád, že nemusí platiť alimenty, takže adopciou sa zbavil aspoň platenia. Ten svojho syna ani raz nevidel a nemá vonkoncom záujem ho vidieť a stretnúť sa s ním dodnes. Adoptovaný syn sa už oženil a založil si svoju rodinu a má vlastného syna.
Tento príbeh sa odohral pred 46 rokmi v jednej malej dedinke na východnom Slovensku. Moja mama mala už sestru, brata, dvojičky chlapcov. Mala 33 rokov a čakala ešte jedno. V tej dobe medicína ešte nebola na takej úrovni ako teraz. Začiatky boli sľubné a radosti neúrekom. No potom sa to začalo komplikovať. Lekárom sa plod nepozdával - je tam dieťa a nádor, a tak radili mamke, aby si dala dieťa zobrať. Mamka je hlboko veriaca žena, návrhy lekárov odmietla. Myslela si, že bude pokoj. No keď opäť prišla na kontrolu a „ nádor“ rástol ešte viac na mamku naliehali. Povedala, že je hlboko veriaca žena, že aj keby pri pôrode mala zomrieť, dieťa musí žiť. Keď znova prišla na kontrolu už to bolo na nevydržanie, lekári akoby sa zhŕkli na ňu. Ona znova opakovala svoje pevné nie a pripomenula im, že to myslí vážne. Veď je už matkou 4 deti a aj keby mala zomrieť pri pôrode dieťa musí žiť, Boh sa o nás postará, lebo ona mu dôverujeme. Keďže mamka chcela mať pokoj už na kontroly nechodila a v dôvere sa odovzdala do rúk Božích i svoje deti. A tak prišiel deň „D“ 21.8.1972 sa narodilo najprv dievčatko, po 10 minútach chlapček a asi po ďalších 15 minútach keď už rodička upadala do mdlôb, rodila prirodzenou cestou prišiel na svet ešte chlapček. Ty istí lekári, ktorí ju „ nútili“ na potrat, sa teraz už skutočne ľudsky i odborne o ňu i deti postarali. Keď sa mamka po pôrode prebrala lekár jej s úsmevom povedal: „ Škoda ešte jedno dieťa a boli by sme „slávni“ . Skutočná vďaka patrí v prvom rade Bohu za dar života – všetci sme totiž úplne zdraví. Chlapci sú aj poriadne veľkí skoro do 2 metrov. A potom našej drahej mamke, že nás prijala, od detstva vypiplala, k Bohu viedla a mňa aj Bohu celú odovzdala.
Matka 2 deti odisla do USA pracovat kvoli financnej situacii, na 1 rok, ci viac. Pracovala v kuchyni. Tazke odlucenie od rodiny atd., samota, stalo sa, ze cakala dieta s niekym z prace.
Doma sa za nu intenzivne modlila kamaratka, za to dieta. Cestou na potrat ju dieta prvykrat koplo. Nechala si ho. Vratila s nim. Manzel ju vyhodil, vymenil zamok na dverach. Ale miloval ju dalej, velmi trpel.
Potom neviem, ako sa to stalo, ju prijal naspat. Lebo tam boli aj deti, ktore ju tiez milovali. Aj ona ich. Raz to dieta plakalo velmi a ten clovek ho vzal na ruky a povedal mu: pod k tatinovi...!
Ziju spolu. Maju spolu dalsie dve deti, svoje vlastne. Spolu 5. Prostredny je tiez ich, clen rodiny. Ona spieva v kostole zalmy. Ma nadherny hlas. Klobuk dolu aj pred tym muzom.
Ako som na ultrazvuku zbadala rýchly tlkot srdca, tak sa to stalo: neuveriteľne som sa zamilovala do toho malého človiečika vo mne. V tom čase bol ešte neskutočne malilinký. O to hlbšie ma ranilo, keď som zistila, že môj priateľ Heňo (31) sa z toho vôbec netešil.
„Ale to bolo predsa plánované. Ty si si tiež prial dieťatko,“ hovorila som mu zúfalo. Avšak on sa vyhýbal môjmu pohľadu. Po dlhých dňoch mlčania sa konečne vyjadril. Chcel, aby som šla na potrat! Vraj sa mýlil a ešte nie je ten správny čas na dieťa. On nemôže a nechce ešte prebrať takú zodpovednosť. Bola som šokovaná. Vtedy sme žili spolu už 5 rokov.
Napriek tomu som nemala nad čím premýšľať. Považovala som to za nesmierne neférové a už som cítila toľko lásky k môjmu nenarodenému dieťatku, že som priateľa jednoducho vyhodila. Radšej sa budem prebíjať ako slobodná mamička. Môj miláčik Adrianko je mojím veľkým šťastím..
Aj keď Henrich chcel, aby Mária šla na potrat, musí sa o dieťa finančne postarať. Ak to nespraví dobrovoľne, má Mária právo obrátiť sa na súd a vymáhať od neho výživné.
Mlada rodinka cakala dvojcata, jedno bolo slabsie a druhe silnejsie. Lekari odporucali to slabsie odstranit, aby zachranili to silnejsie. Boli tam aj nejake zdravotne komplikacie, kde bol ohrozeny zivot matky a aj dietatka. Lekari ich odoslali do Prahy na zakrok, kde aj boli, no zakrok odmietli a nechali veci v Bozich rukach, modlila sa cela rodina. Dnes su z nich zdrave dvojicky.
Ked som bola druhykrat tehotna, ultrazvuku zacal doktor slovami "nuz, nemam pre vas dobru spravu..." vysvitlo, ze ten "chvostik" co plaval za mojim 11 tyzdnovym dietatom pocas snad 15 minutoveho skumania, bol jeho mozog... Dieta nemalo uzavretu hlavicku. Diagnoza "encefalokela". Povedal, ze dieta mimo matkinho tela nebude zit a ci tam chcem rovno ostat (dat si ho vziat). Nuz nebolo mi vsetko jedno, spytala som sa, ci to nemozme o 2 tyzdne skontrolovat... "Chcete sa 2 tyzdne trapit?" bola jeho reakcia, na ktoru som proste nemala slov. "Nuz ale dobre, o dva dni tu budu dalsi dvaja doktori, ktori sa na vas pozru." Dva dni som preplakala. No potom prisiel pokoj. Prijala som smrt mojho dietata.
"Vravite teda, ze dieta zomrie najneskor pri porode?," spytala som sa ocividne toho "najuznavanejsieho" doktora z celeho timu. "To nesmieme dopustit, povedal s hlbokym kludom a presvedcujucim pohladom hovoriacim "bude to pre vas zle, ked nepojdes na potrat", "ked uz sa dieta narodi, doktor musi robit vsetko pre to, aby zilo. Ale hovorim vam, bude tazko postihnute, nebude chodit, hovorit, nic, bude to leziaci pacient na pristrojoch."
Za tie dva dni som sa pripravila na to, ze jednoducho moje dieta zomrie, no na toto nie.
Prisiel doktor, ktory ma vysetroval tie dva dni dozadu, a s citom sa spytal, ci tam ostavam (na potrat). "Dnes nie", povedala som mu. "Ale viete..." zacal niekolko argumentov, preco na ten potrat mam ist, pricom kazdym "ale ..." sa jeho "cit" vytracal a dvihal hnev na moje "nie", az ho druhy doktor zvysenym hlasom zahriakol slovami "pacientka tu dnes neostava". Odisiel.
Chodila som na ultrazvuky ako na hodiny klavira, pytala sa na diagnozu, pisala o informacie do vsetkych krajin, kde som len mala kontakt, vsade rovnake "chod na potrat"… niekde ako rada, inde ako priatelska rada, inde ako "musis". Napr. jeden blizky clen rodiny urputne presviedcanie zavrsil slovami "vam radit je ako hrach na stenu hadzat", a nekomukoval s nami potom asi rok.
Kedze bolo pravdepodobne, ze dieta zomrie este v brusku, kazdy den som sa pytala, ci uz prisiel ten den D. No neprisiel.
Po mnohych snahach najst niekoho kto povie nieco ine ako rozne vysklonovane slovo "potrat" sme ako zazrakom dostali kontakt na detskeho neurochirurga. Ten povedal "a je to urcite encefalokela? Ked sa dieta narodi, to co trci navyse, odrezeme. Take deti tu chodia do skoly. Ozvite sa pred porodom."
Wow. Prisla nadej. Trvala ale iba kratky cas. Pretoze na detailnejsom ultrazvuku, ako dieta rastlo, diagnozu encefalokela vystriedala nova diagnoza - anencefalia. Nadej zhasla a ja som sa znovu pripravovala na to, ako budem svoje dieta pochovavat, a pravidelne odrazala "potratove utoky", ktore boli snad na dennom poriadku. Pouzivala som vety typu "tiez raz zomriem, no neskacem kvoli tomu z mosta".
A ked uz som prekrocila hranicu 24. tyzdna - legalneho potratu na Slovensku, namiesto "chod na potrat" som pocuvala zdesene a nahnevane "a preco si nesla????".
Ked som prekrocila hranicu 32. tyzdna, zacala byt realnejsia myslienka, ze sice dieta nema hlavu, ale ma srce, pluca, oblicky... urcite budu deti, ktore maju hlavu, ale nemaju v poriadku srdce. Mozno by moje dieta svojou smrtou zachranilo ine. No nestalo sa - na Kramaroch moju ideu zrusili, ze to sa nerobi u takych malych deti. Bodka. Viac som nemala chut patrat.
Dieta sa dozilo 40 tyzdnov. Zvladli sme spolu statnice i obhajili diplomovu pracu:) Predpokladany termin porodu minul, a stale sa mu (vlastne jej:) nechcelo umierat. Nakoniec som si treti den po termine, piatok 13. (septembra 2013) "vyrevala" odtok plodovej vody.
"Dnesny svet je svetom bizardnosti, vcera tu jedny chceli zjest placentu a dnes tu musim odrodit toto", privital ma doktor v porodnici. Touto vetou jeho satira veru neskoncila. Porodila som svoje dievcatko "bez hlavy". Napriek vsetkym hrozbam o cisaraku, spontanne. Nadychla sa. Sama, bez pomoci. Napriek vsetkym ocakavaniam o porode mrtveho dietata.
Zila 45 hodin. Kolko som vladala, tolko som ju drzala na rukach. Bola som s nou a ona so mnou. Na jej pohrebe bolo mnoho ludi. Jej zivot, hoc kratky, mal zmysel. Hoci tazko postihnuta, bola milovana. Jeden priatel pre nu zlozil piesen, prisiel na pohreb ju zahrat. https://youtu.be/
A este jedna vec. Porodom sa pristup pro potratovych doktorov zmenil. Jej smrtou sa otocil o 180°. Pohrdanie nahradilo uznanie. Je dobojovane.
KONTAKT
PO BOX 18, 073 01 Sobrance
055 234 5793, 0907 534 623
info@pravonazivot.sk
