Odbor rodovej rovnosti je nepotrebný

Ženy, dokonca pro-life líderky, sa presadzujú samé | 15.12.2014

Kým prolife muži a ženy protestovali pred Úradom vlády SR proti Stratégii rodovej rovnosti, jej autorka písala blog hanobiaci svojich kritikov. Vyčítala im, že chcú ženy zatvoriť do kuchyne s deťmi a odmietnuť im profesionálnu sebarealizáciu. A to pani generálna riaditeľka Odboru rodovej rovnosti na MPSVR SR dobre vie, že ten protest organizovali veľmi emancipované dámy, aby som použila jej zrozumiteľný výraz.

Predsedníčkou najväčšej prolife organizácie na Slovensku je totiž úspešná podnikateľka, programátorka a manažérka s titulom Ing., RNDr. a CSc. Ani feministky nemajú vo svojich predných radoch porovnateľnú odborníčku, ktorá by v 37. roku života získala titul profesorky, akú má prolife hnutie. Ďalej je to množstvo političiek angažovaných na rôznych úrovniach spoločnosti, manažérok v rôznych oblastiach, lekárok či akademičiek. Naozaj chcú tieto dámy zamedziť sebe a ostatným ženám uplatnenie ich schopností, vzdelania a talentov?

Tieto ženy a mnohé iné sa doteraz profesionálne uplatňujú aj bez odboru rodovej rovnosti vďaka svojim schopnostiam a vďaka flexibilite trhu. Lenže trh má iné zákonitosti, aké sa zmestia do obmedzenej predstavy ideologických byrokratiek o ekonomike. Tá sa zakladá na viere, že socialistická regulácia trh vylepší. Veď načo potom by bol ministerský odbor, ak by nebolo komu diktovať? Vedia rodové byrokratky lepšie, čo je dobré pre zamestnanosť a podnikanie na Slovensku, než to vidia samotní podnikatelia a zamestnávatelia?!

Z ich doteraz vytrvalo opakovaných téz je zjavné, že sa nezastavia len pri práci. Budú azda čoskoro diktovať aj, čo je rovnosť pre ženy a mužov dokonca v kuchyni či v spálni? Keď dnes ľudia majú toľko možných životných štýlov a možností, sami si najlepšie vedia podeliť úlohy. Ani spomínané prolife líderky by nemohli byť aktívne v práci a vo výchove detí bez pomoci manželov. Ale dá sa to rešpektovaním biologických rozdielov, ktoré feministky popierajú.

Áno, aj muži majú rovnako dva prsníky, ale len tie ženské vedia nadojčiť dieťa. Oxytocín, ktorý sa pritom produkuje, dáva veľkú výhodu žene postarať sa o dieťa, ktorú muž nemá, hlavne v prvých mesiacoch a rokoch života dieťaťa. On má zas oxytocínové puto vytvorené so ženou. Všetky normálne ženy to chápu. Tie, ktoré prešli rozvodom či sklamaniami, vinia zo svojich zlyhaní odlišnosť mužov. Pre feministky sa rodina stáva bojiskom o moc, podnecovaný závisťou.

Stratégii rodovej rovnosti prekáža, že ešte veľká väčšina žien ostáva doma s malými deťmi. Ako prioritu si teda vytyčuje pomôcť ženám do práce. Ani nápad, aby žena mohla mať túžbu ostať doma s deťmi. A už vôbec, žeby niektoré ženy chceli ostať doma s deťmi aj dlhšie, ako môžu, ale pre finančnú situáciu si to nemôžu dovoliť. Rodina potrebuje druhý plat, ktorý by nemusela potrebovať, ak by polovicu platu nemusel človek odvádzať štátu. Z týchto peňazí sa prerozdelí aj na byrokratky rodovej rovnosti, ktorých sa rozrastá ako húb po daždi, aj na granty feministickým a lesbickým „mimovládnym“ organizáciám.

Preto je stratégii vyčítaná jednostrannosť, že nezohľadňuje slobodnú voľbu všetkých možností ženy, lebo voľbu ženy ostať doma a starať sa o deti a rodinu nechce nijako podporovať. Hoci najlepšie, ako pomôcť rodine je, keď sa úradníci nepletú do života rodiny. To som už načrtla v téme o rozširovaní lacných štátnych škôlok. V tom je aj problém celej stratégie. Je to nástroj štátnych úradníkov, ktorí sa budú miešať sa do podnikania, rodiny a výchovy, a tak vytvárať dojem o potrebe štátu, ktorý však viac deformuje ako pomáha.

Ak by naozaj na Slovensku boli zamestnávatelia, ktorí chcú diskriminovať ženy a platiť im menej, potom by bolo asi viac žien zamestnaných ako mužov. Ženy na Západe majú lepšie pozície a platy preto, že ak sú nespokojné s „diskriminujúcim“ zamestnávateľom, majú viac pracovných možností odísť niekam inam. Preto najúčinnejšou politikou na zlepšenie kariérnych vyhliadok žien je menej zásahov štátu, aby podnikateľský sektor rástol a ženy si mohli vyberať medzi zamestnávateľmi.

Ako budú rodové byrokratky vytvárať lepšie možnosti pre ženy napríklad na technických fakultách, čo si stanovili ako cieľ? Pozitívnou diskrimináciou, kvótami, či ako? Pani Pietruchová neskrýva podporu kvótam pre ženy. Vraj treba na EÚ úrovni zaviesť kvóty pre ženy vo finančnom sektore, kde sa spustila hospodárska kríza. Samozrejme, že na vine sú z pohľadu feministiek muži. Pre vysokú mieru testosterónu (tu už je vraj biologický rozdiel evidentný) vraj príliš riskovali, a tak treba tento sektor balancovať vyšším aspon 30 % zastúpením zodpovednejších žien. Toto je typické ideologické prepisovanie histórie.

Poslednú hospodársku krízu spôsobili vládne intervencie vo finančnom sektore. Americká vláda chcela socialistickou populistickou politikou podnietiť hypotéky aj bez platovej solventnosti, čo viedlo k domino efektu. Riešením krízy bolo vo viacerých štátov vyplatenie strát veľkých bánk a priemyslov z daní občanov. No a tu feministky zas len zaslepené závisťou nekritizujú túto ohromnú nespravodlivosť, ale požadujú, aby sa z daní finančne dotovali oblasti, kde dominujú ženy. Takže ešte viac štátnych zásahov a prerozdeľovania je vízia rodových ideologičiek.

Najzávažnejšou výhradou voči stratégii rodovej rovnosti bolo, že rod nie je pohlavie a že sa pod neho postupne skryjú aj homosexuáli, lesby, bisexuáli, trassexuáli, transvestiti a ktovie kto ešte. Mnohé štáty, napríklad aj susedné Česko, majú ešte vždy politiky o rovnosti príležitostí mužov a žien, no Slovensko chce byť ideologicky najprogresívnejšie. Ďalej v stratégii vadilo odporúčanie, aby sme sa všetci poskladali na „služby reprodukčného zdravia“, to znamená na potraty a antikoncepciu zdarma. Aj preto pani Pietruchová bude radšej démonizovať svojich kritikov a kritičky, lebo neschvaľujú ísť za kariérou cez mŕtvoly. Ona totiž svoju kariéru budovala celé roky v odnoži najväčšej siete potratových kliník sveta.


Kategória: Diskriminácia